Prichádza jar a s tým aj kopec slnka. My sa tomu veľmi tešíme a sme vonku kedy sa len dá. Na záhrade môžeme konečne porobiť čo potrebujeme. Ako sa postupne oteplí, zhadzujeme vrstvy a zistíme zrazu, že sme len v tričkách, tielkach a potom deti pobehujú len v gaťkách. A tak prichádza otázka ako sa pred silným slnkom chránime. Natierame sa opaľovacími krémami, alebo sme celé dni v tieni? Kedže som už trochu tak vyberavá v tom, čo si dáme do úst, to isté platí aj v prípade, čo si natrieme na seba a na deti. U mňa veľmi neprejde, keď mi niekto povie, že takto to mám robiť. Máme toľko toho načítaného, že nás nik už neopije rožkom. Navyše veľa informácii je inak, ako nám bežne ponúka mainstream. A tak si ideme svojou cestou aj v iných oblastiach (rodenie detí, povinná školská dochádzka..). Pokožka je orgán, cez ktorý sa dostane do organizmu niečo, čo na ňu natrieme. Začala som si zisťovať, čo znamenajú tie zložité názvy v zložení opaľovacích krémov. To, že krémy niekedy aj bio obsahujú hrozné zložky pre zdravie v podstate nie je žiadne prekvapenie. Bio nie vždy znamená to najlepšie pre zdravie. Ponúkajú aj bio mäso, bio vajcia a teda zdraviu to len škodí, či je bio alebo nie.

Čo ma však viac prekvapilo, bolo, keď som sa dočítala, že opaľovacie krémy môžu spôsobiť rakovinu kože. Čo je to za blud? Veď predsa opaľovacími krémami tejto chorobe predchádzame. Opaľovacie krémy blokujú žiarenie UVB, vďaka ktorému sa tvorí vitamín D. Do kože stále preniká UVA, ktoré je škodlivejšie. Áno, vďaka blokovaniu UVB žiarenia sa nespálime. Problém však je nedostatok vitamínu D, čo je vlastne steroidný hormón, ktorý získame z vystavovaniu sa slnku, jedla, či výživových doplnkov. Receptory na vitamín D sú v každom type ľudskej bunky, od mozgu až po kosti. Jeho nedostatok práve zvyšuje riziko rakoviny kože a iných často sa vyskytujúcich typov rakoviny (rakovina prsníka, prostaty), ktoré sa oveľa viac vyskytujú ako rakovina kože, takisto ako aj iných chorôb ako cukrovky, srdcovo-cievnych chorôb, či osteoporózy. Pri rakovine kože je primárny problém dlhého slnenia, spálenia sa, nie rozumného vystavovania sa slnku. Kým sa vyhýbame spáleniu, zo slnenia zíkavame benefity.

Opaľovacie krémy navyše obsahujú chemické látky, ktoré sú škodlivé zdraviu. Cez kožu sa dostanú až do krvi a odtiaľ do celého organizmu a tak môžu priam zvyšovať riziko rakoviny kože. Tvrdí to laboratórna vedkyňa Elisabeth Proudle, Ph.D., ktorá viac ako 20 rokov pôsobila ako výskumníčka na harvardskej univerzite. Chemické látky v opaľovacích krémoch (najčastejšie dioxybenzone a oxybenzone, parabény, ftaláty) patria medzi najsilnejších tvorcov voľných radikálov známych pre človeka, narúšajú hormonálnu rovnováhu, spôsobujú reprodukčné problémy. Tieto toxické látky zabraňujú tvorbe vitamínu D a zvyšujú riziko melanómu (forma rakoviny kože). Ak chcete vedieť presne aké sú to zložky, nech sa páči tu je o tom veľmi podrobný článok (v angličtine). Jedna veľmi dobrá forma ochrany je strava bohatá na antioxidanty. Antioxidanty vytvoria ochranný filter voči slnečnému žiareniu, pôsobia ako prírodný opaľovací krém. Navyše strava bohatá na antioxidanty nie je dobrá len pre pokožku, ale celkovo pre zdravie. Ak máte chuť sa  o tom dozvedieť viac, ako sa stravovať tak, aby ste mali vo vašej strave plno týchto antioxidantov v prirodzenej forme, čo vlastne sú, niečo pre vás máme: 21-dňovú zmenu.

Nám tieto informácie stačili na to, aby sme opaľovacie krémy vypustili zo zoznamu toho, čím sa chránime pred slnkom. Chránime sa tým, že máme na hlavách klobúky a nie sme dlho na priamom slnku, za to však veľmi často. Sme na priamom slnku aj cez obed (vtedy naberáme vitamín D, lebo slnečné lúče dopadajú pod určitým uhlom na zem), ale nie dlho, okolo 15 až 20 minút. Cez leto sme takmer stále vonku a ešte sa nik nespálil. Všetci sme opálení, ale nik nemá červenú, opuchnutú kožu, pľuzgiere, ani sa nešúpe. To isté platí aj keď sme v lete pri mori. Keď ideme na túru, kde sa nemáme ako priebežne skrývať, ideme v oblačný deň. Nerobíme zo seba špekačky. Máme však jednu fintu. Akonáhle vyjde na jar slnko, postupne sa opaľujeme. Takže keď je leto, už nie sme úplne bieli. A to platí, aj keď ideme k moru, naša pokožka nemá šok, lebo už prichádzame mierne opálení a tak sa nespálime. Vyhýbanie sa slnku navyše vraj spôsobuje skorú smrť. Dermatológ Richard Weller sa venuje tejto problematike niekoľko rokov. Tvrdí, že štúdie potvrdzujú, že riziko úmrtia na srdcové choroby je 800% vyššie ako riziko úmrtia na rakovinu kože. Slnečné žiarenie síce je rizikový faktor pre rakovinu kože, ale vyhýbanie sa slnku nesie so sebou oveľa vyššie riziko. Celkový benefit na zdravie človeka vďaka vitamínu D je dôležitejší ako možné zvýšenie rizika rakoviny kože. Tvrdí, že je tomu tak vďaka dvom hlavným dôvodom:

1. vystavovanie sa slnku zvyšuje produkciu oxidu dusnatého (nitric oxide) ktorý vie regulovať krvný tok v tele. Uvoľňuje a rozširuje cievy, čím dodáva viac kyslíka, znižuje krvný tlak. Krv je redšia a je tak menšie riziko upchatia ciev a tým pádom aj infarktu. Oxid dusnatý takisto zvyšuje imunitnú funkciu.
2. Červené a infračervené svetlo má výrazné zdravotné benefity na zlepšení mitochondriálnej funkcii.

Ak viete po anglicky na tomto ted talku dermatológ Richard Weller popisuje podrobnejšie, čo zistil.

Je pravda, že my neberieme slnko ako niečo, čoho sa treba báť, no máme k nemu aj patričný rešpekt. Vieme, že ho k životu potrebujeme denne a tak sa ho rozumne snažíme využívať vo svoj prospech. Keď niekam ideme, nikdy nezabudneme na klobúky, to je naša top ochrana, potom pijeme veľa vody (pokožka je pružnejšia a veríme, že lepšie plní svoju ochrannú funkciu ak sme hydratovaní) a náš šiši životný štýl s veľa antioxidantami.

Prajeme vám krásne slnečné dni!

 

 

Po dlhom čase som sa rozhodla opäť pridať niečo z nášho života. Pripravovala som sa intenzívne na pôrod, popri tom som robila torty a ešte k tomu treba vymýšľať program pre Jarku a Ondreja. Čím viac sa blížil pôrod, mala som pocit, že sa správam tak živočíšne, vyhľadávam súkromie, ako keby som si chystala hniezdo, a nepotrebovala som byť toľko v spoločnosti. Nepotrebovala som komunikovať, ale skôr sa pripravovať na ten veľký zlom v mojom živote.

Ľudia si často myslia, že rodiť doma som si zmyslela o 5 minút dvanásť.

Prípadne mi hovoria, aké som mala šťastie, či aká som odvážna. Žiaľ, ani jedno ani druhé. Spoliehať sa na šťastie v takejto dôležitej udalosti je pre mňa absolútne neprijateľné. A s odvahou to takisto nič nemá. Odvážna som, keď idem v noci do lesa, a pritom neviem, čo tam stretnem a spolieham sa na šťastie, že to nebude medveď. Pri pôrode som potrebovala mať istotu. Potrebovala som vedieť, že je všetko v poriadku. Spoliehať sa na šťastie a byť odvážna by bolo pre nás oboch príliš veľké riziko. Pravda je taká, že tomu predchádzali mesiace príprav. Nemám na mysli fyzickú prípravu, i keď do ôsmeho mesiaca som aktívne cvičila. Myslela som skôr tú psychickú prípravu na pôrod. Opäť som sa pustila do čítania literatúry, pozerala som filmy o pôrodoch, počúvala prednášky pôrodných asistentiek, ktoré sprevádzajú ženy pri domácich pôrodoch. Potrebovala som si oprášiť vedomosti, ako prebieha pôrod, čo je prirodzené a fyziologické a čo už nie. Okrem toho som veľa meditovala a pracovala na tom, ako si vycibriť intuíciu či inštinktívne správanie, aby som v čase pôrodu nielen vedela, čo robiť, ale aby som aj cítila, že všetko je v poriadku.

Skrátka, chcela som, aby ma viedla príroda, prirodzený inštinkt, čo vedie aj zvieratá, keď vrhnú mladé.

Tie nik neučí, ako to majú robiť, jednoducho to vedia. A k tomu som sa chcela dopracovať aj ja. V dnešnej pretechnizovanej dobe sme totiž už takí odpojení od prírody, že aj to najprirodzenejšie, čo nám ženám bolo dané, a to porodiť deti, nevieme bez lekárskej pomoci.

Prvé dieťa som porodila v nemocnici a o ženách, ktoré rodia doma, som si myslela, že sú šialené hipisáčky, čo hazardujú. Po pôrode, ktorý síce bol spontánny, som mala hrozný zážitok. Neskutočná bolesť, pri každej kontrakcii som mala pocit, že zomieram, musela som ležať na chrbte, aby mi zmerali ozvy. Bez opýtania mi spravili epiziotómiu, podali oxytocín. Po pôrode mi zobrali dcéru a videla som ju až o 6 hodín, hoci bolo všetko v poriadku. Zdala som sa im vyčerpaná, tak chceli, aby som si oddýchla. Totálne vyčerpanie, v sprche som skoro odpadla, až ma sestrička musela chytať, taká som bola slabá. Cítila som sa ako po operácii a nie po nejakom prirodzenom akte. A preto som pri druhom tehotenstve začala študovať všetko dostupné a hľadať iný spôsob. S týmto som sa jednoducho nevedela stotožniť.

Myslím si, že keď je príroda, vesmír, nazvime to, ako chceme, dokonalá, a za 9 mesiacov sa v maternici bez našich zásahov vyvinie stvorenie so všetkým, čo potrebuje na život mimo maternice, ako je potom možné, že keď sa pýta na svet, už prírode neveríme?

Prečo máme vtedy pocit, že bezchybná nie je, zodpovednosť na seba berú doktori a nenecháme to na prírodu? No a ja som sa v tomto jednoducho rozhodla, že pôjdem ruka v ruke s prírodou, tým majstrovským mechanizmom, ktorému dôverujem.

Moje tretie tehotenstvo bolo úplne fyziologické, bábätko bolo otočené v tej najlepšej možnej polohe, celý čas som sa cítila výborne, takže som mala dobrý základ. Áno, myslím si, že to súvisí aj s mojím životným štýlom vrátane stravovania, ktoré tvorí čisto rastlinná strava. Mala som veľa energie, popri dvoch deťoch na materskej som zároveň doma pracovala až do pôrodu. S aktívnym pohybom som prestala niekedy v ôsmom mesiaci, keď sa mi s tým bruchom jednoducho nechcelo vyliezť na stacionárny bicykel a pri kľukoch ma príliš tlačilo brucho dole a do bolesti som ísť nechcela, takže som si dala pauzu. Týždeň po pôrode som opäť začala cvičiť. Tak nejako vyzerala príprava na môj pôrod.

Keďže som už jeden domáci pôrod mala za sebou, myslela som si, že presne viem, čo ma čaká, a ako to bude prebiehať. Ale nebolo to celkom tak. V deň termínu som už bola na ihlách, nevedela som sa toho malého zázraku dočkať, ale nič sa nedialo. Ani najbližších 6 dní sa nič nedialo. Spätne mám pocit, že Lukáš čakal na dátum 1. 12. Trochu ma znervózňovalo okolie, každý sa vypytoval, či už a kedy mám asi pocit, že to bude, či sa to blíži… A tak som okolitý svet úplne vypustila. Bola som doma, telefón som si zapínala len vtedy, keď som chcela zavolať Peťovi. Aj tak som však premýšľala, čím to je, veď druhé bábätko sa narodilo deň po termíne, cyklus som mala 28 dní, takže mi to aj celkom vŕtalo v hlave, prečo sa nič nedeje, až som sa dostala do bludného kruhu, či je ozaj všetko v poriadku, čo keď nie a podobné myšlienky. V nedeľu, čiže na 4. deň po termíne, som si prehovorila do duše, že nebudem čakať s vyloženými nohami na gauči, kedy to príde, že musím fungovať v normálnom režime. Stále som cítila, že všetko je v poriadku, to len hlava začala pracovať. Predsa je to len predpokladaný termín pôrodu a ten sa môže od reálneho líšiť o jeden až dva týždne, takže mám stále čas. Upokojila som sa a v pondelok som už bola na tom psychicky oveľa lepšie. Z pondelka na utorok som celú noc cítila také sťahy, že od vrchu brucha mi to zrazu celé stuhlo, ako taká vlna, a postupovalo to až ku krčku. Tieto sťahy však vôbec neboleli, boli príjemné, ba až veľmi jemné, a v dosť veľkých intervaloch, takže ma ani len vo sne nenapadlo, že sa blíži pôrod, že sa asi otvára kŕčok. Cez deň som tie sťahy tiež sem tam cítila, ale keďže som stále niečo robila s deťmi, tak sa interval predĺžil, až kým prišiel Peťo domov a ja som si konečne sadla na gauč a oddychovala. Vtedy boli trochu častejšie, ale aj tak som im nevenovala žiadnu pozornosť, mohla som sedieť, spať, jesť, žiadne obmedzenia.Akurát uspať deti som už nešla, lebo ležať na boku mi bolo nepríjemné už asi posledné dva týždne a keďže Ondrej zalomil na gauči, tak Jarka povolila, že ju dnes môže výnimočne uspať aj Peťo. Celkom mi to padlo vhod, chvíľa voľna pre mňa. Šla som sa osprchovať a nemusela som pritom lámať rekordy v rýchlosti, ale bola som tam celých 5 minút! Aký luxus. A potom som si dala čaj a začala som sa prechádzať po obývačke okolo nášho vianočného stromčeka. Áno, my sme ho zdobili už koncom novembra! Približne o 19:30 prišiel rozospatý Peťo, že deti už spia. Sadol si na gauč, ja som sa ďalej prechádzala po obývačke. Postupne boli vlny trochu intenzívnejšie, ale vládala som pri nich rozprávať, chodiť, akurát sedenie mi už nebolo príjemné. Pri chodení to však bola úplná pohodička, stále to bolo všetko príjemné a jemné.

No a potom prišlo to, čo som absolútne nečakala. Asi o 20:00 mi začala tiecť plodová voda po nohách. Dala som si pod nohy podložku a prestupovala som z jednej nohy na druhú. Ďalšie podložky už rozkladal Peťo, keď doukladal poslednú, išiel vymeniť prvú… Ale pritom to tieklo len takým jemným prúdom, žiadne litre plodovej vody to neboli, ako som videla vo filmoch. A zrazu z ničoho nič prišli neskutočné tlaky. Zo sekundy na sekundu, žiadne postupne zosilnenie. Nič také sa nedialo. Potom zmena a bum, šla som počas sťahov do kolien. A myslím tým naozaj do kolien. Z jemného dýchania sa stalo fučanie slona či desiatich slonov.

Čo sa dialo teraz pri treťom pôrode, bolo šialené tempo. Keby som to mala prirovnať k fyzickej aktivite, ako keby ma niekto hnal nie klusom, ale šprintom na Slavkovský štít. Keď toto šialené tempo okolo 20:00 začalo, bola som poriadne zmätená, úplne ma tá sila zaskočila. A tak hovorím Peťovi, volaj pôrodnú asistentku, bolo 20:10. Povedala som jej, že mám strašné tlaky, a ona, že rovno ide.

A boli stále silnejšie a silnejšie, fučala som asi najviac ako viem, kričať sa mi nechcelo, ale hlboké dýchanie s tým fučaním mi aspoň trochu pomáhali zvládať tú neskutočnú silu, čo prúdila cez moje telo.

Keby som to nezažila, neverila by som, že telo dokáže takto silno pracovať.

Peťo vymieňal podložky podo mnou, zapol sviečku, aromalampu a meditačnú hudbu, dodatočne si veľmi cením, ako na mňa v tej chvíli myslel a snažil sa mi pomôcť. Ale vtedy som to vôbec nevnímala. Poprosila som ho, nech prikúri, lebo mi bola zima. Vyzliekla som si nočnú košeľu, ani neviem prečo.

Peťo bol neskutočný asistent. Robil presne to, čo bolo treba, no napriek tomu ma nerušil, aby som sa mohla sústrediť. Bol celý čas so mnou v kuchyni, ktorá ma asi 8 metrov štvorcových, ale vôbec mi neprekážal. Bola som veľmi rada, že je pri mne. Pôvodne som myslela, že sa zavriem do kúpeľne, a tam si sama porodím, ale pomoc a jeho prítomnosť mi bola veľmi príjemná.

Moje telo šlo na 500 % , venovala som mu všetku svoju pozornosť. To, čo sa dialo, som nikdy nezažila. Vôbec som svoje telo neovládala, robila som všetko inštinktívne, presne to, na čo som sa pripravovala. Nerozmýšľala som, hlava bola vypnutá, išla som cez inú frekvenciu. Boli to pudy, presne som vedela čo robiť. Pri tých sťahoch som šla viac a viac do kolien. Až ma to pri jednom tak skolilo, že som si kľakla na zem. Potom hovorím Peťovi, že cítim hlavičku, pôrodná asistentka to nestihne. A fakt, zrazu som pri tých vlnách musela pritlačiť, i keď som nechcela, aby som nemala pôrodné poranenia. Ale jednoducho to nešlo, musela som tlačiť. Snažila som sa čo najjemnejšie. Robila som len to, čo mi hovorilo telo, neovládal som ho, len som sa prizerala a snažila sa spolupracovať. Bola som úplne pri vedomí. Automaticky som pridržiavala hlavičku jednou rukou, ako sa tlačila, aby šla pomalšie. Druhou rukou som sa opierala o zem. Bolo to akoby ma tie vlny chceli rozkrojiť v oblasti krížov a panvy na polovicu. Ako sa tlačila hlavička, v jednom momente mi preletelo hlavou, či to má fakt celé telíčko prejsť tadiaľto? A zrazu bola hlavička celá vonku. Peťo čupel za mnou, videl ako Lukáš klipká očami cez pôrodný obal. A potom mu hovorím, aby chytal, že pôjde celé telíčko. Aj keď som bola asi 2 cm nad zemou, takže aj keby ho nechytil nikto, nič by sa mu nestalo. Na ďalšiu vlnu zrazu vyšlo telíčko a držali sme v rukách malého človiečika. Mojím telom prešla neskutočná úľava a to čo som držala na rukách bol zázrak. Zázrak prírody. Lukáš mal na hlave pôrodný obal, tak som mu ho dala dole, odsala som mu plodovú vodu z nosa a úst, nadýchol sa a spustil krik.Bol celý klzký a tak nádherne voňal. Dokola som opakovala, vitaj Lukáško, ahoj, chlapček môj, a bola som taká šťastná. Peťo sedel pri nás a tiekli mu slzy, ja som sa len usmievala.

Nevedela som sa vynadívať na to božské stvorenie, ktoré sa práve narodilo. Trepal ručičkami, tak som ho len hladkala a po chvíli prestal plakať a pozeral sa. Peťo mi podal uterák, aby sme ho prikryli. Pomaly som si ho dala na hruď a trochu sme mu utreli tvár uterákom. Chvíľu sme sa na seba takto traja pozerali. Obaja s Peťom sme boli úplne mimo, bolo to živočíšne a zároveň zázrak prírody. Peťo potom opisoval jednej známej v telefóne, ako vyzerá domáci pôrod. Mala sekciu a že si to nevie vôbec predstaviť. A Peťo jej hovorí: „Čo si nevidela, ako mačka vrhne mladé? No, tak presne tak to bolo aj u nás.“ A v zásade nebol ďaleko od pravdy. No a takto sme chvíľu sedeli, kým som sa nezačala triasť od zimy. Peťo mi podonášal deky, doniesol epedy, aby som sa mohla oprieť, a postupne povymieňal podložky, aby som sedela na suchom. Prikúril, aj keď sme tam podľa neho mali saunu, ale mne bolo tak akurát.

Bolo to také vtipné, lebo z kuchyne sa ide rovno von, čiže som sedela asi 2 metre od vchodových dverí a zvonku na dvere škrabali naše dve mačky. Pri chladničke bolo na zemi trochu blata, lebo Jarka s Ondrejom behajú stále hore dole, a mne sa s veľkým bruchom už posledné dni nechcelo veľmi vysávať. Na hygienu sme si až tak nepotrpeli. Už len seno a slama chýbali. Ešte som povedala Peťovi, nech zavolá pôrodnej asistentke, bolo 20:40, že Lukáš je už na svete. Presný čas narodenia netušíme, len odhadujeme, že to bolo 20:30, v tom okamihu bol čas nepodstatný, píšem to hlavne preto, lebo ja by som neverila, že pôrod môže byť taký krátky. Ale že naozaj krátky. Neskôr dorazila pôrodná asistentka, ja som práve porodila placentu, čo bolo asi hodinu po pôrode. Potrebovala som ju chytiť a v mysli sa jej poďakovať za to, že 9 mesiacov živila to krásne stvorenie, ktoré držal vtedy Peťo tesne pri mne, lebo bolo stále spojené s placentou cez pupočnú šnúru. Potom som sa šla osprchovať, žiadne točenie hlavy, plno energie, čo sa mi zišlo, keďže najbližšie dve noci som vôbec nespala. Šla som si sadnúť na gauč, dali mi Lukáša na nahú hruď a pôrodná asistentka prestrihla pupočnú šnúru, ktorá už bola úplne biela.

Tento pôrod bol pre mňa ďalším životným míľnikom. Dokázala som niečo, čo bolo pre mňa veľmi dôležité.

Splnila som si ním svoju primárnu úlohu, porodiť dieťa prirodzene, bez zásahov a vlastnoručne.

Ani neviem popísať, čo pri tom cítim, pokoru k prírode a neskutočnú vďaku, že som to dokázala.

 

 

Tu je zopár videí z domácich pôrodov:

• Birth in Nature: Natural Birth
• Unassisted Childbirth | Natural Childbirth at Home
• Parto domiciliar realizado pelos Pais / Homebirth conducted by Parents
• Natural, Unassisted Home Water Birth

 

Veľmi inšpiratívny film o pôrodoch: The Business of Being Born (po anglicky)

 

Literatúra, ktorá ma inšpirovala:

• Lucie Suchá Groverová: Aby porod nebolel
• Zuzana Štromerová: Porodní asistentkou krok za krokem (průvodce porodem pro porodní asistentky a zvídavé rodiče)
• Jana Doležalová: Porod doma
• Henci Goer, Rhonda Wheeler: The Thinking Woman’s Guide to a Better Birth (v češtine vyšla ako Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu)
• Elizabeth Davisová, Debra Pascali-Bonarová: Orgasmic Birth (v češtine vyšla ako Orgasmický porod)

 

Môj prvý stánok s raw tortami som odštartovala na akcii Kreatívny piknik v Hrubej Borši, ktorý sa konal 6.9. 2014. V máji sme tam boli ako návštevníci a táto akcia sa mi tak zapáčila, že som sa rozhodla, že pri ďalšom ročníku sa zapojím ako účastníčka.

Nachystala som všetkých 5 druhov tort, čo mám v ponuke. Keďže novinka je bounty torta, tak tých som spravila najviac. Ďalej boli čokoládovo-banánová, mangovo-tvarohová, vanilkovo-nutelová, čokoládová a čokoládové košíčky. Povedala som si, že spravím aj jedno slané jedlo. A tak sa podával majonézový šálát s nepečeným cesnakovým chlebom a raw horčicou.

Deň pred začatím už prípavy vrcholili, kedže všetko je najlepšie čerstvé, tak sme s Peťom makali do noci. Ale oplatilo sa. Zo sladkého sa predalo úplne všetko, celých 15 tort a takmer celý majonézový šalát. Dokopy 225 porcií.

Ďakujem všetkým za úžasný deň, pristavilo sa veľa ľudí, zastavili sa aj baby z kurzov, ľudia, čo sledujú moju stránku sa prišli podeliť o skúsenosti, či pochváliť sa, ako im chutilo, keď si spravili jedlo podľa môjho receptu.

Veľmi sa mi páčili zákazníci, ktorí opatrne ochutnali jednu porciu šalátu s chlebom. Potom prišli, že skúsia aj tortu. A potom sa ešte raz vrátili, že si berú z každej torty domov. Akože super!

Už teraz sa teším na ďalší ročník!

 

 

Pozývam vás na ďalší kurz Raw raňajok v Bratislave.

Príďte sa pozrieť ako chystám smoothie, makové šúľance a ostatné dobroty, aké kuchynské vybavenie k tomu treba a popri tom si aj pokecáme a hlavne všetko ochutnáme.

Ako to na kurze prebieha si môžete prečítať tu:

Raw raňajky v Bratislave #3 – ako bolo
Raw raňajky v Senci #2 – ako bolo
Raw raňajky v Senci.

Teším sa na vás v sobotu 25.10. 2014 v Bratislave v Materskom centre Podunajské Biskupice. Začíname o 9:30.

Kurz trvá približne 1,5 hodiny. Cena kurzu je 10 eur. Kapacita je 15 osôb.

Prihlásiť sa môžete tu: http://bit.ly/rawranajky141025.

 

 

Po jarnej hladovke som vedela, že si na jeseň chcem dať ešte jednu (prečo sa dočítaš tu) . Vtedy sa zas čistia iné orgány (na jar pečeň a žlčník a na jeseň pľúca a hrubé črevo).
Tu som na to šla inak. Po jarnej hladovke som si raz do týždňa dávala 1 dňovú hladovku. Čistá voda, alebo nesladený bylinkový čaj. Čiže medzi jarnou a jesennou hladovkou som mala približne 20 jednodňových hladoviek. Niekedy som vynechala, boli sme na dovolenke, alebo keď som vyslovene cítila, že tento týždeň nie.
Teraz bol môj plán bol 5, 7, alebo 10 dní, ako si telo povie. Ideálne po acidotickú krízu. V literatúre sa píše, že po prvej hladovke, už ďalšie hladovky nastupuje acidotická kríza (čo to je píšem tu) skôr, medzi 3.-5. dňom, vrcholí na 5. deň. Pri prvej hladovke je to medzi 6.-10.dňom, vrcholí na 10. deň, čo som aj zažila. Nešla som lámať rekordy, ani si škodiť, šla som na túto druhú hladovku s vedomím, že keď bude mať telo dosť, ukončím ju. Bolo tam obrovské lákadlo, psychická úľava, prečítaj si o tom tu. Také niečo sa mi ešte nestalo, Malachov o tom píše ako o uvoľnení psychocysty (informačno-energetické korene), to nie je žiadne woodoo, hladovky používali Grécki filozofi na zvýšenie duševného povedomia, používali sa na liečenie depresie, schizofrénie… A tak som začala. Keďže moja strava je čisto rastlinná a nízkotučná, nijak som si ju nemusela posledné dni pred hladovkou upravovať.

1. deň

Mali sme lietačky, ale viem, že prvý deň hladovky už veľmi dobre fungujem aj bez jedla, takže mi to vôbec neprekážalo. Pila som vodu alebo teplý nesladený bylinkový čaj, zázvorový ma parádne zahrial. Mala som svalovicu z predošlého dňa, takže som si dala pauzu s cvičením. Bola som vyvenčiť aj Huga na bicykli, proste úplne bežný deň.

2. deň.

Od rána som cítila dutiny, bolela ma z toho predná časť hlavy. Keď bolí hlava, najlepší liek pre mňa je, spať. Čo najviac som oddychovala, hoci energiu som mala. Nebolo to ako pri prvej hladovke, že som sa plazila ako korytnačka a výkon bol vôbec len ísť na záchod. Klystír sa mi ešte v tento deň robiť nechcelo, navyše som mala akurát začiatok mesačného cyklu, takže to sa mi dokopy, že vôbec nechcelo riešiť.

3. deň

Noc bola hrozná, mala som upchatý nos, nádchu a dutiny sa len stupňovali, plus povlak na jazyku. Vonku teplo a ja v čiapke. Sused, okolo ktorého chodím venčiť Huga, si musel myslieť, on v tričku a ja na hlave zimnú čiapku. No ale na poli fúka a chlad na zapálené dutiny je šialená bolesť. Ubúdalo mi energie, točila sa mi aj miestami hlava. V tento deň som oddychovala, kedy sa len dalo. Bola som poticho, deti sa čudovali, že na všetko hmkám. Šla mi prasknúť hlava. Nevládala som na nič pozerať, ani do žiadneho mobilného zariadenia, počúvať audioknihy, ideálne bolo ticho a zatvorené oči. Peťo prišiel skôr z práce, aby Jarku odviezol na tanec, čo mi dobre padlo, lebo šoférovať 15 km som ozaj nevládala. Stačilo mi odviezť Ondreja na futbal, čo máme takmer za rohom, aj to sa chaloši sťažovali, že sa vlečiem ako slimák. Všetky tri dni som chodila spať s deťmi, pekne o 19:00. Viem, že organizmus sa najviac lieči v spánku, a preto som oddychovala, čo to šlo. Zaujímavé bolo, že mi nebola nejak zima. Mala som ponožky a dlhý rukáv a tak bolo mi príjemne. Nemala som ľadové ruky, nohy, ako si pamätám pri prvej hladovke, čo bolo dosť nepríjemné, lebo som sa nevedela zohriať, len niekedy prišli náhle návaly tepla. Teraz sa mi to nedialo. Napriek tomu, že ma dutiny dosť trápili, nebola som vyslovene slabá, že zdvihnúť ruku som nevládala (ako na jar), netrápilo ma pálenie žáhy. Ani som nemala hrozné psychické stavy, ako prvé 3 dni na jar. Bola som nachystaná, čo ma prekvapí, ale psychika úplne v pohode.

4.deň

Ráno som sa zobudila v úplne inom tele. Totálne zdravom. Dutiny prešli lusknutím prsta, nebolela ma hlava, vstala som čerstvá ako rybička a plná energie. Spravila som si klystír, konečne som to stihla medzi 5:00-7:00 ráno ako sa má, vtedy sú hodiny hrubého čreva a to je ten čas na jeho očistu. Aj preto by sme mali skoro ráno vstávať, lebo vtedy je aktívne hrubé črevo a je to najlepší čas sa vyprázdniť. Od samej radosti som si dala rovno jogu. Nechcelo sa mi tomu nejak veriť, veď si pamätám, že mi skôr energie ubúdalo a ja som zrazu úplne vládala. Robila som v záhrade, cvičila som na klavíri. Nemala som svojich 100% energie ako obvykle, cvičiť som nevládala. Hlad žiadny, ten prešiel na druhý deň, to už poznám z mojich 36-42 hodinových hladoviek. Na prvý deň, okolo obeda, mi chvíľu dosť škvŕka v žalúdku a potom to jednoducho prejde. Celkovo som aj dosť pila, vôbec som sa nemusela do tekutín nútiť, čo pri jarnej hladovke nebolo. Tam som musela mať v ruke vodu, aby som si dala glg vody. Dnes už bol jazyk bez povlaku, ani v ústach necítim acetón ako naposledy, ale umývam ústnu dutinu aj tak 4krát za deň, aby som mala svieži dych, hoci sa nik nesťažuje. Pamätám sa ako pri prvej hladovke Peťo komentoval, že teda riadne to cítiť okolo mňa. No veď cez kožu sa toho dosť vyplavuje, tak som sa nečudovala, po 20 rokoch riadna hladovka, malo čo ísť von. Takisto som teraz nezpozorovala žiadne plytké dýchanie, tachykardiu, ale normálne som mohla hlboko dýchať.

No potom nastal zlom. Podvečer som začala byť veľmi hladná. Reku, zapijem to. Dala som si teplý zázvorový čaj, potom vodu. Nič. Idem spať. Lenže ja som od hladu nevedela zaspať! Na chrbte som nevedela ležať, ešte viac mi tak škvŕkalo v žalúdku. Tak som takto so sebou hodinu bojovala. Veď, spi! Ale taký hlad som ešte nezažila, to sa ozaj nedalo vydržať. Poznám hlad z tých 40 hodinových hladoviek, ale toto bolo niečo niekoľko násobne silnejšie. A len sa to stupňovalo. No, nič to. Toto je znamenie. Končím s hladovkou. Keďže som rátala, že minimálne ešte deň potiahnem, nemali sme doma žiadne pomaranče na šťavu. Našla som jeden vysušený citrón, tak som ho vytlačila, s teplou vodou a medom som ho takmer exla. Celá spokojná som si šla ľahnúť, veď bolo skoro 11 hodín večer! Ja zvyčajne už 2 hodiny dávno spím! Po 15 minútach znova. Vlčí hlad, tak ma skrúcalo, pretáčala som sa, hľadala som polohu na spanie, kde je hlad najmenej cítiť, ale nepomáhalo ani to. Rozmýšľala som. Do 3 dní možno hladovku ukončiť vlastne čímkoľvek rastlinným ako ovocie, zelenina, lebo trávenie nie je úplne vypnuté. Ak trvá hladovka 4-8 dní, ideálne je 2 dni piť riedené šťavy, až potom si dať ovocie, či varenú zeleninu.
Vedela som, že máme jablká, ale o polnoci odšťavovať sa mi nechcelo, respektíve som nikoho nechcela budiť. Tak si hovorím, nič to. Keď mám takýto hlad, znamená to, že trávenie funguje a dala som si jeden banán. A zaspala som! Žiadne žalúdočné kŕče, čo znamená, že som nič neprepískla, inak by sa telo ozvalo, že toto ešte sem nemalo ísť.

Prechod na tuhú stravu

Zobudila som sa plná energie, dala som si riedenú jablkovú šťavu a keď mi vytrávila, ovocný pohár, jablko, banán, figy.
V tento deň som nejedla nič komplikované, dusenú zeleninu, obilninu, alebo ovocie.
Nasledujúci deň si už dám moju kašu, akurát bez tahini, dva dni po pôste sa neodporúča jesť tuk, lebo ešte žalúdok nevie dobre tuk stráviť, len by mu to poškodilo (vlastne ani po jednodňovom pôste nie je dobré máť prvé jedlo s tukom).

V noci som mala akurát dva veľmi zvláštne sny, podľa Malachovej knihy, Dokonalá očista, to môže znamenať, že sa niečo aj v rovine vedomia uvoľnilo a odišli nejaké psychocysty, neviem. Nemám to extra naštudované (ak niekto o tom niečo viete, napíšte mi, budem rada). Alebo len to bolo to, že som jedla, na čo môj organizmus vôbec nie je zvyknutý. :)
Každopádne mám veľmi dobrý pocit z tejto hladovky, ukončila som ju nie kedy rozum chcel, ale ako som ozaj cítila. Vôbec mi neprekáža, že som nepotiahla ani do tých 5 dní. Teraz to jednoducho malo byť takto. Chcela som si prečistiť organizmus a jemu stačilo toľko.
Nekončila som, keď mi bolo zle, ale v tom najlepšom. Či to bolo po acidotickú krízu, alebo nie, neviem. Možno som si vrámci tých jedňodnoviek dosť vyčistila organizmus a tak prišla na 4. deň. Netuším.

Každopádne, ak vás to inšpirovalo a chcete začať s hladovkami, ideálne je začať s 12 hodinovým nejedením raz za týždeň (ak s tým má niekto problém tak citrónová voda s medom a postupne prejsť na čistú vodu), potom predĺžiť na 24 a časom na 36 hodín. A keď ich je niekoľko po sebe, potom si dať niečo dlhšie (3 dňové, dlhšie sa odporúčajú pod lekárskym dozorom), ak to tak niekto cíti.
Myslím si, že keby som si pred mojou 10 dňovou hladovkou dala niekoľko mesiacov takéto jedňodňovky, ako som mala teraz pred touto 4 dňovou, priebeh by bol oveľa lepší.

Teraz si dám na nejaký čas s dlhými hladovkami pokoj. Uvidím, ako to budem cítiť. Ale presvedčila som sa, že tie 36 hodinovky majú veľký zmysel a tie sú jednoduché, netreba na ne špeci podmienky (ako klystír, voľno a oddychovať), hoci zo začiatku nie sú ľahké. Stačí si deň pred hladovkou dať ako posledné rastlinné jedlo bez tukov a hladovku ukončiť takisto rastlinným jedlom (a v tom pokračovať pre plnohodnotné zdravie:)) a keď má človek takýchto 20-30 dní v roku (lebo nie každý týždeň sa podarí), tak to urobí svoje.

Ako píše dr. Vilma Partyková vo svojej knihe Hladovanie pre zdravie:
Lepšie krátke hladovky s dodržaním všetkých princípov, ako dlhšia s ich nedodržaním. Do 3 dní môže hladovať bez problémov takmer každý, nedochádza v organizme k podstatným zmenám.